Dnes ráno sa prechádzam pod oblohou pasúcich sa baránkov. Symbolické, je Veľkonočná nedeľa a mnohí už sladkých baránkov majú upečených a zdobia slávnostné stoly. Mraky sú po dlhej dobe náznak, že Zem sa napije z jarného dažďa, je smädná. Studne sú takmer prázdne, snehu nebolo a pôda hlboko preschla.
Mraky na oblohe preráža lietadlo. V diaľke vidím atómové veže, znaky našej pýchy, nášho Ega, našej nabubrelosti.
Všade môžeme byť, presúvať sa z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent. Môžeme poznávať a súčasne prenášať vírusy, choroby. Sme globálni a obohacujeme sa navzájom v dobrom i zlom. Zdá sa mi a dnešné dni sú toho dôkazom, že riziká globalizácie začínajú prerastať naše možnosti sa s nimi vysporiadať bez krátkodobých, či dlhodobých strát na zdraví a životoch.
Zvykli sme si mať všetkého do sýtosti, dokonca sme si zvykli i plytvať s pocitom, že nebude chýbať. Pamätám si na časy, oslavy ľudského umu, koncentrovaného pri stavbe jadrových elektrárni. Vzrušujúce roky budovania niečoho „veľkého“, „nevídaného“, „ne/bezpečného“. A rozbehli sme sa, takže máme elektrárne aj do foroty. Môžme elektrinu míňať, aj plytvať, aj predávať. A namiesto toho aby sme ostali i správcovia a užívateľmi výhod tohto diela, čítam správy, že ich chceme predať. To, čo sme postavili a teraz môže slúžiť a prinášať zisk tak toho sa zbavíme. Na vlastnom území budeme niesť všetky riziká a výnosy budú odchádzať mimo náš štát. Akoby sme chceli jeden tromf ľudskej pýchy prebíjať iným.
Opäť sa pozriem do oblohy a vyjavuje sa mi tvár proroka. Keďže je čas oslavy zmŕtvychvstania, možno nám chce poslať odkaz, že naše znovuzrodenie je v nás. Možno nás chce vyzvať k väčšej pokore.
Celá debata | RSS tejto debaty