bveronika

Posledné roky sa zastavujem pri Krížovej ceste. Táto kresťanská symbolika ma vedie k úvahám a vidím paralely s mojim životom.     

Kladiem si otázky. Koľkokrát som bola svedkom súdenia a odsúdenia iných? Koľkokrát som bola súdená a odsúdená inými? Koľkokrát som súdila a odsúdila? Stále je to medzi nami. My ľudia sme nepoučiteľní. Akoby strach z odlišnosti nám nedovolil prijať iných, ich názory, ich spôsob bytia.

Občas sa stane, že odsúdení berú na svoje plecia kríž neporozumenia. Napriek tomu zloba naďalej zaslepuje oči sudcom. Akoby nechceli vidieť utrpenie, ktoré spôsobujú ich rany odsúdeným.

Nie všetci sú slepí, mnohí vidia bolesť. Aj v týchto okamihoch sa objavujú skutoční priatelia, ľudia, ktorí na chvíľu nesú kríž s odsúdeným a vystavujú sa, že rany padnú aj na nich.  

Strach sa premieňa z hnevu na nenávisť, zo zloby na priamu agresiu.  Sme schopní „ukrižovať“ iných, často pre pletku, pre iný názor, pre … Často sa pýtam, či musíme prejsť skúškou nenávisti a zloby,  aby sme porozumeli. Aby sme pochopili, čo chceme my, čo chcú iní, v čom sa odlišujeme, v čom sa zhodujeme a ako to urobiť, aby sme napriek rozdielom mohli vedľa seba žiť. 

Niekedy až pohľad na nevinnú obeť nás prinúti zamyslieť sa, prečo sa tak stalo a aký to malo zmysel. Človek zaútočí, hnevá sa, je agresívny na druhého človeka, ak sa cíti ohrozený. Je zvláštne, čím všetkým sa človek cíti ohrozený natoľko, že s druhým človekom bojuje, že útočí, že ubližuje … Skutočne je okolo nás toľko nepriateľov? Je boj ľudskou prirodzenosťou? Je boj jedinou cestou k tomu, aby sme sa zbavili pocitu ohrozenia? Je pocit ohrozenia vždy dôsledkom reálneho útoku? 

Ježiš sa nebránil a nezaútočil keď bol súdený a odsúdený. Prijal mučenie a smrť, aby nám odovzdal svoje posolstvo. Ja som mu porozumela takto:

„Porozumenie a súcit majú zmysel, pretože nastoľujú v duši pokoj, sebaúctu a lásku. Nenávisť a agresia neprinášajú úľavu, naopak roztáčajú špirálu ďalšej zloby.“