Posledné dva mesiace prechádzame procesom zmeny. Zo štandardného životného režimu sme prešli do režimu epidémie a súčasne po dvanástich rokoch vládnutia Smeru sa na čelo krajiny postavila koalícia ich úhlavných kritikov. Celý proces zmeny je sprevádzaný technickými opatreniami a ľuďmi viac menej neskúsenými s riadením pandémie, či novicmi v riadením štátu. Emócie v procese zmeny sú napäté nielen medzi veliteľmi ale hlavne medzi radovými občanmi. Dvojitá dávka zmeny je často nad možnosti prispôsobenia sa jednotlivcov. Je preto dobre si pripomenúť už klasickú krivku emocionálneho prežívania zmeny. Je vhodná pre uvedomenie si vlastného prežívania a následne lepšieho sebariadenia. Samozrejme poznanie priebehu umožni zrozumiteľnejšie nastaviť svoj vzťah k iným, hlavne z pozície riadenia štátu.
Tušili sme zmenu v parlamentných voľbách a iba z diaľky sme sledovali dôsledky epidémie v Číne, v Taliansku. Stále to však bolo dosť vzdialené, žili sme život, ktorý sme poznali a čas od času nás vyrušili správy o trápení ľudí ďaleko za hranicami.
V druhej fáze nastal šok. Epidémia sa objavila na Slovensku a to vo chvíli nástupu absolútne neskúseného premiéra a vládneho tímu. Namiesto upokojovania negatívnych emócii prišlo ešte väčšie „strašenie“. Namiesto toho aby premiér ukázal, že berie starosti a obavy občanov vážne, ukazoval ako sa mu podlamujú kolená i hlas. Ukazoval vlastnú dezorientáciu a prekrýval ju aroganciou.
Je prirodzené, že takéto správanie vyvolalo masový odpor obyvateľov, zvlášť na sociálnych sieťach sa to hmýrilo zlostnými prejavmi. Každý z nás sme boli v štádiu hnevu a zlosti na zmenu, ktorá sa nás dotkla.
Obavy sa stupňovali. Zatiaľ, čo v prvej fáze to boli hlavne obavy o vlastné zdravie a zdravie príbuzných, v tejto fázy nastupuje vlna obáv o ekonomické dôsledky zmeny. Začali sme racionálne prijímať priebeh epidémie a dôsledne sme dodržovali opatrenia na ochranu pred nákazou. Sme v štádiu, kedy sa rozum prispôsobil. Emócie sa však prispôsobiť nevedia. Kladú odpor, strieda sa hnev, zlosť, rezignácia. Každé vystúpenie premiéra zvyšuje obavy, strach. Namiesto toho aby empatizoval s pocitmi frustrovaného obyvateľstva, arogantne sa im vysmieva, má ich na háku, hľadá pre nich ponižujúce oslovenia.
Čo nás čaká? Prechádzame do fázy emocionálneho prijatia skutočnosti. Je to druhá najkritickejšia fáza v procese zmeny. Je obdobie smútku. Každý z nás si uvedomujeme nutnosť prispôsobenia sa realite. Paradoxne sa však objavujú spomienky na pocity „istoty“, ktoré sme zažívali pred krízou. Smútime za zabehnutým životom v práci, v rodine, vo finančnej situácii, v tom, že sme sa cítili zdraví. Konfrontácie na parlamentnej pôde, vo vláde neustále zvyšujú túžbu po pokoji a nádeji na zlepšenie podmienok života. Sme menej výkonní, letargickí, deprimovaní, už nás to proste nebaví.
Žiadne trápenie netrvá večne a už čoskoro príde doba, že začneme vidieť svetlo na konci tunela. Každý z nás si nájde nejaké pozitíva zmeny a zameria svoju pozornosť práve na tie. Otvoríme sa novým možnostiam. Možno naši politici a premiér zvlášť nastúpia cestu dodávania odvahy a podpory pre zmenu, hlavne vlastným príkladom. A ak nie, stále sa môžeme odpojiť od ich šialenstva, od boja o moc namiesto toho aby sa usilovali o lepší život náš všetkých.
Aj táto fáza príde, určite v osobnom živote. Možno u každého v inom čase, ale dočkáme sa tej. Každý organizmus a teda i človek túži po integrite, po vnútornej i vonkajšej harmónii. Preto je vždy nádej, že k nej budeme smerovať a rovnako i teraz. Naučíme sa žiť tak, aby sme drobných vírových vojačikov zastavili včas väčšou preventívnou starostlivosťou o vlastnú imunitu. Naučíme sa žiť s nimi i s politikmi. Oba vírusové kmene bojujú proti nám. Môžeme sa však naučiť žiť bez boja s nimi ale s vnútorným zocelením. Tak nás zmeny nemusia zasiahnuť hlboko, naopak naučia nás zmenu prijímať ako výzvu. A možno sa i politici naučia, že boj o moc, boj s vlastným obyvateľstvom sa nevypláca, lebo v konečnom dôsledku sa stratí zmysel existencie orgánov riadenia a teda i politikov.